Martin, k súťažnému zápasu si nastúpil po dlhom čase. Aký dlhý vlastne bol a čo si medzitým robil?

Bol to naozaj dosť dlhý čas, hlavne keď hráš hádzanú viac ako dvadsať rokov bez prestávky. Keď sme v roku 2016 postúpili do extraligy, tak som odohral ešte jednu sezónu (2016/2017) a následne som skončil. Čiže boli to cca tri roky bez hádzanej, ak nerátam dva tréningy a jeden zápas za Vajnory. Ale nebolo to tak, že som teraz tri roky sedel doma a ani sa nepohol. To sa ani nedá, ak športuješ odmalička.

Si dosť špecifický v jednom. Bývaš už v Bratislave a tak chodíš len na zápasy. Udržuješ si nejak inak svoju kondíciu?

Je pravda, že chodím len na zápasy, ale čo sa týka individuálnej prípravy, tak je toho celkom dosť. Ako som už spomínal, keď športuješ odmalička ten šport potrebuješ. Aj keď nie som v Malackách na tréningu, tak tu v Bratislave ak sa dá idem trikrát do týždňa do fitka, chodím aj behávať. Momentálne som nastavený tak, že šesťkrát do týždňa mám nejakú aktivitu.

Nie si jediný u nás, ktorého limituje staré zranenie. Divák si to neuvedomuje, že to nie je ako kedysi. Pozná starého "Sedla" a chce ho vidieť tak, ako si ho pamätá. Čo mal viac oproti dnešku?

Hlavne menej rokov a kíl. Ten starý „Sedlo“ nemal dve deti a sedem dní v týždni okrem hádzanej robil aj iné športy. A boli časy, keď aj dvojfázovo. Tým, že nikto z nás nie je profesionálny športovec, tak priority sa s pribúdajúcim vekom a záväzkami menia. Šport už nie v tých hodnotách tak vysoko ako kedysi.

Na začiatku sezóny si začínal s rešpektom k svojmu telu. Lepšilo sa to počtom zápasov?

Myslel som, že po tom jednom zápase za Vajnory sa už viac k hádzanej nevrátim. Prišla však možnosť si opäť zahrať so starými spoluhráčmi a keď ten šport robíš dve tretiny svojho života, tak nevieš povedať nie. Aby som sa vrátil k otázke, tak hej cítim, že to je zo zápasu na zápas lepšie. Ale ten spomínaný rešpekt tam už bude vždy, hlavne po tých zraneniach.

Máš v Malackách vysoké renomé. Ako si k nemu prišiel?

Nie som si vedomý toho „vysokého renomé“, tak ani neviem povedať ako som k nemu prišiel. Možno boli časy, keď mi to „strieľalo“, ale to už je minulosť. Teraz ide hlavne o to, že sa stretneme starí kamoši, spoluhráči a zahráme si hádzanú pre zábavu a s radosťou.

Rád spomínaš na svoje detské roky? Aký význam mala vtedy hádzana pre malého Martina?

Veľmi rád si zaspomínam na tie bezstarostné časy. Tréningy, zápasy, turnaje to bolo všetkým. Tým, že som hral hádzanú som sa naučil fungovať v kolektíve, nemali sme toľko času na hlúposti, naučí ťa to tešiť sa z výhier, ale musel si vedieť aj prehrávať. Som naozaj rád, že som sa rozhodol pre kolektívny šport. Tie zážitky, priateľstvá a všetko okolo toho je na celý život.

Čo tvoja rodina. Športoval z tvojej blízkosti niekto?

Jasné, tatko hrával futbal brat tiež a vlastne aj ja som začínal s futbalom. Mamina zase hrávala volejbal. Takže k športu som mal blízko.

Ak by nebol Štart hral by si túto sezónu vo Vajnoroch? Ako veľa je pre teba hrať opäť pred domácim publikom v Malackách?

Nehral by som vo Vajnoroch. Nemal som v pláne sa vrátiť k hádzanej. Ale ako som už hovoril, keď niečo robíš skoro celý život je ťažké skončiť s tým. Zatiaľ tých zápasov nebolo veľa, ale dúfam, že si ešte zahráme pred plným publikom. Hlavne sa teším na ďalšie „Malacké derby“, to bude záruka plného publika.

Sleduješ ako sa vyvíja hádzaná? Čo ty na ten nárast atletických schopností? A aké boli tvoje výkony v atletike?

To nie je iba hádzaná v tom vývoji, to sú všetky športy. Každý šport ma základ v atletike a podľa mňa by malo každé dieťa začínať s atletikou či gymnastikou ako základ pre iné športy. Ak by som nehral hádzanú robil by som atletiku. V mladosti som mal pár úspechov či už na základnej alebo na strednej ako úplný amatér, či už v skoku do diaľky, do výšky alebo v niektorých behoch. Najviac sa mi páčil desaťboj, tomu by som sa venoval ak by som nehral hádzanú.

Kedy si pociťoval najväčšiu radosť alebo zadosťučinenie pri hádzanej?

Myslím, že nikoho neprekvapím, ak stručne odpoviem, že najväčšiu radosť a zadosťučinenie som mal pri historickom postupe Strojára Malaciek do extraligy.

Je skutočne dobrá partia jeden z hlavných predpokladov úspechu v kolektívnom športe? Ktorá bola tá tvoja naj?

Určite áno. Ja som bohužiaľ ten ročník, ktorý stále skákal z jedného kolektívu do druhého. Raz som bol so staršími a potom s mladšími. Čiže jednu sezónu som vynikal a tú ďalšiu to už bolo trošku horšie. Aj do mužov som išiel rovno z mladšieho dorastu. Ale vždy bola dobrá partia a tí, ktorí sme vydržali sme sa u mužov stretli. A tak to je aj teraz, všetci sa poznáme už veľmi veľa rokov, hrávali sme spolu a teraz dali sme sa zase dokopy, aby nám hádzaná znovu robila radosť.